SVK
HU
GER
ENG
18.10.17, Streda
Meniny má : Lukáš
 
:. KULTÚRA > KOSTOL
 
obr
obr
[ o stránke ]
 

 
RÍMSKO - KATOLÍCKY KOSTOL POVÝŠENIA SV. KRÍŽA


     Dodnes funkčný kostol je ukrytý vo vzrastlej zeleni v strednej časti obce. Podľa jeho polohy zakreslenej na rukopisnej mape 1. vojenského mapovania z rokov 1782-1784 je zrejmé, že pôvodne tvoril výraznú dominantu v severozápadnom
1. Celkový pohľad na kostol od západu
ukončení námestia, ktorého doširoka otvorená pozdĺžna plocha bola ohraničená radovou prícestnou zástavbou domov .

     Doterajšia historicko-miestopisná a pamiatková literatúra zhodne kládla vznik stavby do roku 1720. Iba historik O. Gergelyi upozornil na existenciu starého kostola, ktorý sa spomína v súvislosti s jeho užívaním protestantami do roku 1623. Nedávnym architektonickým prieskumom interiéru veže a podkrovia lode sa podarilo doložiť stredoveký pôvod stojacej stavby, a teda túto s istotou stotožniť so starým kostolom uvádzaným v roku 1623. Prieskumom sa zistila kompletná zachovanosť stredovekej veže, ktorá kedysi stála rovnako ako dnes, v strede západnej fasády (obr. 1). Kým rozsah pôvodnej lode a tvar svätyne bude možné zistiť len budúcim hĺbkovým výskumom, podobu veže už navonok prezrádzajú prvky viditeľné v jej interiéri. Z čiastočne zamurovaných pôvodných okien je zrejmé, že táto na prízemí priechodná veža bola v hornej časti členená dvomi úrovňami okenných otvorov. Kým v dolnej úrovni sa na všetkých stranách nachádzali polkruhové okná metrovej výšky, nad nimi sa vynímali vysoké a segmentovo zaklenuté okná s výškou okolo 1,65 m. Okolo najlepšie zachovaných okien vo východnej stene sa dodnes zachovali plochy pôvodnej nahrubo vyhladenej exteriérovej omietky (obr. 2). Podľa jej charakteru a samotného stvárnenia okenných otvorov je možné predbežne datovať vznik stavby do obdobia 13.-14. storočia. K možnosti jej presnejšieho datovania chýbajú historické písomné zmienky z uvedeného obdobia. Pravdepodobne už od svojho vzniku bola sakrálna stavba filiálnym kostolom, o ktorého existencii sa len náhodilo dozvedáme zo sporov v 15. storočí. Konkrétne sa pri príležitosti zmieru medzi Petrom a
2. Interiér veže so stredovekými oknami a zvonom
Foto M. Bóna 2003
Mikulášom Forgáčom v roku 1411 uvádza, že Peter osobne vráti „v kostole vo Veľkom Gýmeši“ pancier odobratý od Mikuláša.

     Ďalšie osudy kostola v novoveku sú spojené s reformáciou, ku ktorej sa priklonili aj tunajší Forgáčovci. O prítomnosti protestantov v Gýmeši a v susedných obciach Kolíňany a Kostoľany sa dozvedáme v roku 1570, pričom kostol v Gýmeši zostal v ich užívaní do roku 1623. Viacej informácii o stave kostola v 17. storočí podáva kanonická vizitácia z roku 1674. Z nej sa dozvedáme, že bol filiálnym kostolom Ladickej farnosti. Hneď v úvode sa spomína, že v tom čase bol silno porušený (destructum), čo by mohol byť zrejme dôsledok niektorého z posledných tureckých nájazdov v roku 1663 alebo 1671. Kamenná veža mala strechu pokrytú šindľom, pričom v nej sa nachádzal jeden stredne veľký zvon. Vo veži bola tiež jedna komôrka pre cirkevného služobníka. Loď kostola bola bez výmaľby a obsahovala drevený chór, pričom svätyňa bola zaklenutá. Na subtílnom drevenom obetnom stole sa nachádzala ozdobná krycia textília podobná tureckej, ľudovo zvaná pamut. Z vybavenia interiéru sa ďalej spomínajú dva oltáre, pričom jeden mal maľovaný obraz. K ďalšiemu vybaveniu kostola patrila krycia textília (mapa), 7 obrusov, 1 misál poskytnutý bratmi paulínmi, 2 biele drevené a tri ďalšie svietniky. Na záver sa uvádza, že kostolu neprislúchal žiaden iný majetok a nebol tu ani cintorín.

     O premenu chrámu v 18. storočí sa pričinili biskup Pavol IV. Forgáč a jeho vnuk, komorník Ladislav Forgáč. O týchto dvoch veľkolepých barokových prestavbách chrámu ukončených v rokoch 1720 a 1790 nás dodnes informujú sčasti zachované pamätné nápisy na doske z červeného mramoru, situované nad vstupom do kostola:

Quam
Ecclesiam Comes Paulus Forgách
Episcopus . Rosoniensis . MDCCXX . Extruxit
Illam
Nepos . Eiusdem . Comes . Ladislaus . Forgách
Cubicularius Regius . Restaurando Adauxit
MDCCLXXXX
( … ktorý kostol gróf Pavol Forgáč, biskup rosoňský, v roku 1720 postavil, ktorý tohože vnuk, gróf Ladislav Forgáč, kráľovský komorník, obnovením rozšíril v roku 1790 )

     Z archívnych prameňov sa dozvedáme aj o ďalšom nápise, ktorý sa spolu s dvojitým erbom nachádzal na bráne kostola:

Paulus Comes Forgách Gymes totius
Arcis Reaquisit. et haereditarius Possess.
Ell. Eppis. Rosonien. Praepos. S. Irenaei.
S C et Catholicae Mattis Consiliarius.

Paulus Iunior Comes Forgách
Gymes totius Arcis inmediatus haereditarius
Successor. Fidei Consiliarius. Abbas
BMV de Rakony SS. Theol.
Doctor Romae Creat.
MDCCXX
(Gróf Pavol Forgáč, znovuzískateľ a dedičný majiteľ celého hradu Gýmeš, zvolený biskup rosoňský, prepošt sv. Ireny, radca svätého cisársko-kráľovského a katolíckeho majestátu.
Gróf Pavol mladší Forgáč, následný dedič tohože celého hradu Gýmeš, čestný radca, opát P. Márie v Rakony, najsvätejší doktor teológie menovaný v Ríme 1720)

     Bez podrobného sondážneho
3. Pôdorys kostola s vyznačením stavebného vývoja.
Pôdorysný podklad T. Kalafusa upravil a doplnil M. Bóna.
výskumu síce dnes nie je možné odlíšiť jednotlivé stavebné úpravy Pavla IV. a vnuka Ladislava Forgáča, no takmer isté je, že po rozšírení kostola v roku 1790 stavba nadobudla dnešnú jednoloďovú podobu s predĺženou svätyňou, sakristiou a prístavbou rodinnej hrobky (obr. 3). Loď presvetlená dvojicami segmentových okien sčasti využila stredoveké konštrukcie a bola zaklenutá dvomi poliami tzv. pruskej klenby opierajúcej sa o prístenné piliere. Predĺženú pravouhlú svätyňu prekrývala placatá klenba a v závere opäť pruská klenba. Od severu sa na ňu napájala sakristia. Vstupom v uzávere svätyne bola sprístupnená prístavba hrobky, ktorej vonkajšie steny členili plastické pilastre. Konštrukcia stredovekej veže bola pri prestavbách zachovaná, jej staršie okienka zamurované, pričom tieto boli nahradené väčšími segmentovými, dodnes viditeľnými v úrovni novej nadstavby veže. Do veže sa neskôr premiestnil aj jeden zo zvonov Gýmešského hradu, a to pravdepodobne tesne po jeho opustení na začiatku 19. storočia. Nakoľko sa neskôr nevyhol vojnovej rekvirácii, bol v roku 1921 nahradený novým, ako o tom dodnes informuje jeho nápis:

ÖNTÖTTE EGRY FERENCZ KISGEJŐCZŐN.

KÉSZÜLT 1921 ÉVBEN AZ 1914 - 18 ÉVI
VILÁGHÁBORÚBAN ELREKVÍRÁLT GHYMESI
VÁRBÓL SZÁRMAZÓ RÉGI HARANG HELYÉBE
KÜZADAKOZÁSBÓL.
(Odlial František Egri v Kisgejőczi. Zhotovený z verejnej zbierky v roku 1921 namiesto starého zvona pochádzajúceho z Gýmešského hradu, zrekvírovaného vo svetovej vojne v rokoch 1914 - 18).

     V polovici 19. storočia vo veži pribudol aj tretí, dodnes zachovaný stredne veľký zvon s nápisom:

GYMES MEZŐVÁROS 1851
( Poľnohospodárske mesto Gýmeš 1851)

     Zachovaný chór v západnej časti kostolnej lode vznikol až v roku 1910, pričom pamätný nápis z vnútornej strany prekladu uvádza aj jeho meno staviteľa: „ ÉPITETTE GALAMBOS . J 1910“.

     Zo schematizmov z konca 19. až polovice 20. storočia sa dozvedáme, že gýmešský kostol zostal do roku 1944 filiálkou Ladickej farnosti. Za farára Ladislava Borbása tu v roku 1899 zaregistrovali 1283 katolíkov, v roku 1916 ich bolo 1290, o sedem rokov neskôr len 1103 a v roku 1944 až 1350. Samostatná farnosť bola v Gýmeši založená 4. februára 1944 a jej správcom sa stal Aurelius Košinár. Nárast obyvateľstva si vynútil zväčšenie priestorov malej sakrálnej stavby, a tak bol v roku 1950 kostol
4. Celkový pohľad na kostol od severu
rozšírený o bočnú južnú loď. Z rovnakého dôvodu sa za farára Ladislava Gilányiho naplánovala výstavba nového kostola na pozemku záhrady pred novou farskou budovou. Výstavba fary sa síce v roku 1971 ukončila za farára Ladislava Farkaša, avšak plánovaný kostol zostal len v základoch a k jeho výstavbe sa nakoniec nepristúpilo. Zato v roku 1974 bola zavŕšená generálna oprava starého kostola. Počas nej boli upravené bočné krídla a ich strechy pokryté bridlicou. Forgáčovská krypta sa zrušila, pričom telesné pozostatky Forgáčovcov boli premiestnené na miestny cintorín. Niekdajšia prístavba hrobky sa upravila na sakristiu, pričom pri jej prestavbe zanikla plastická baroková výzdoba fasád. Celý kostol bol omietnutý brizolitom a obkolesený betónovou ohradou s dvomi bránkami. V interiéri stavby sa urobila nová elektroinštalácia a zaviedlo elektrické kúrenie. Steny boli vybielené a v dolnej časti obložené obkladom z červeného smreku. Starý organ sa nahradil novým, elektrickým a nezabudlo sa ani na obnovu hlavného oltára spolu s krížom, pochádzajúcim ešte z Gýmešského hradu.

     V takomto stave slúži kostol dodnes a plní svoju pôvodnú funkciu veriacim obce. Napriek tomu, že sú naďalej opomíňané vysoké hodnoty tejto sakrálnej stavby, ktorá sa dodnes nedostala do zoznamu štátom chránených kultúrnych pamiatok, možno ju s istotou zaradiť k vysoko hodnotným predstaviteľom stredovekých vidieckych kostolov a zároveň pokladať za najstaršiu stojacu stavbu v obci.
Zdroj: Alexander Fehér a kol.: Jelenec. Monografia
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr