SVK
HU
GER
ENG
26.04.18, Štvrtok
Meniny má : Jaroslava
 
:. KULTÚRA > HRAD GÝMEŠ
 
obr
obr
[ o stránke ]
 

 

3. Hrad v moci Matúša Čáka a jeho osudy do začiatku 15. storočia

     S výstavbou hradov Hrušov a Topoľčany v priebehu poslednej tretiny 13. storočia súvisí rod Čákovcov, z ktorého vynikol oligarcha Matúš Čák Trenčiansky. Jeho moc sa posilnila po roku 1296, kedy sa stal palatínom, pričom pomocou intríg v zápasoch o trón sa postupne stal majiteľom väčšiny územia dnešného Slovenska. Napriek tomu sa bratia Ondrej, Ivánka a Mikuláš pustili z kráľovho poverenia do boja proti Matúšovi a zostali kráľovi naďalej verní. Najstarší z bratov, kaločský arcibiskup Ján, dokonca korunoval nového kráľa Václava III. (Ladislava V.) a župan Tomáš sa stal jeho verným barónom a najbližším radcom. Situácia sa v neprospech predkov Forgáčovcov obrátila v roku 1303, kedy Matúš prešiel na stranu Karola Róberta a začal otvorene útočiť na prívržencov kráľa. Takto, za bližšie neznámych okolností, no pravdepodobne krátko po smrti vplyvného župana Tomáša (1303), prepadol Matúš aj hrad Gýmeš a nechal zabiť Tomášových bratov Ondreja a Ivánku. Hrad spolu s celým panstvom zaujal a za kastelána sem dosadil svojho servienta Detrika. Pre predkov Forgáčovcov to znamenalo katastrofu. Z obrovského majetku zostalo potomkom Ondreja a Ivánku len zopár obcí a ich rodiny museli žiť mimo svojho rodového sídla.

     Gýmešský kastelán Detrik sa do dejín zapísal tým, že s vedomím Matúša prepadol a vypálil biskupský hrad v Nitre. Tento zločin sa dostal aj do zoznamu najväščích škôd spáchaných Matúšom na cirkevných majetkoch, uvádzanom v exkomunikačnej listine nitrianskeho biskupa z roku 1318.
1. Pôdorys hradu na konci stredoveku s vyznačením stavebného vývoja.
Zameranie a kresba M.Bóna
Pre stavebné dejiny Gýmešského hradu je zaujímavé, že práve s Detrikovým menom sa spája aj názov jedného z hradných palácov. Dozvedáme sa o ňom z deľby hradu v roku 1412, kedy sa vo „vonkajšom hrade“ uvádza „palác ľudovo zvaný Detrehpalataya“. Jeho polohu teda treba hľadať v priestore východného predhradia – zmienenej vonkajšej časti hradu, ktorá ale vznikla neskôr po ukončení Čákovej nadvlády (obr. 1/B). Podľa doterajších poznatkov o zástavbe tohto priestoru v čase pôsobenia Matúšovho kastelána je možné Detrikov palác stotožniť len s niekdajším palácovým sídlom župana Tomáša. Táto komfortná a vtedy ešte solitérna stavba mohla byť po zaujatí hradu využívaná, prípadne i prestavaná Detrikom a neskôr, keď sa po vybudovaní predhradia stala jeho súčasťou, si naďalej zachovala tradíciu mena Matúšovho kastelána.

     Násilná držba Gýmeša Matúšom Čákom sa skončila až po jeho smrti v roku 1321. Následne sa hrad s celým majetkom dostal do rúk kráľa, ktorý sem dosadil svojho kastelána. V rokoch 1322-1345 túto funkciu zastával Pavol Maďar, po ňom v roku 1347 Ivánka Séči, v roku 1350 Laurincov syn Ladislav a postupne ďalší. Je pritom prekvapujúce, že gýmešské panstvo a ani samotný hrad sa nedostali do rúk pôvodných majiteľov, ako tomu bolo u iných násilne zabraných majetkov. Nepomohli ani viaceré protesty predkov Forgáčovcov, ktorí mimochodom práve v tomto období začali používať prídomok Forgáč. Kráľ Ľudovít dokonca odmietal Forgáčovcom vrátiť aj ich listiny vzťahujúce sa k hradu, ktoré si vyžiadal v súvislosti s darovaním Gýmeša kráľovnej Alžbete v roku 1356. Hrad tak zostal v spravovaní kráľovniných kastelánov až do konca 60. rokov, kedy ho načas získal palatín Ladislav z Opole.

     Z výpočtu majetkov hradu v roku 1386 je zrejmé, že počas držby kráľovských kastelánov narástol rozsah panstva až na 44 lokalít, čim sa gýmešské panstvo zaradilo medzi najväčšie a najvýznamnejšie hradné panstvá na našom území. Vzhľadom na uvedený nárast významu hradu možno podľa doterajších poznatkov z terénneho prieskumu predpokladať, že v tomto čase bol hrad rozšírený o východné predhradie, čím sa jeho rozsah zväčšil takmer na dvojnásobok (obr. 1/B). Opevnenie predhradia pozostávalo z rovných úsekov kamennej hradby, ktorá spojila dve dovtedy samostatné časti hradu v jeden celok. Novovymedzená plocha predhradia nepravidelného štvoruholníkového pôdorysu zahŕňala aj časť pôvodnej prístupovej cesty. Hlavný vstup teraz viedol cez prejazd na prízemí hranolovej veže v juhovýchodnom nároží opevnenia (obr. 1/B). Veža s dodnes zachovaným avšak neskôr prebudovaným prejazdom sa zachovala iba do výšky dvoch podlaží. Kým južný úsek opevnenia medzi vstupnou a veľkou hranolovou vežou je už silno narušený, dlhý a mierne zalomený východný úsek sa zachoval do pôvodnej výšky aj s ozubmi cimburia. Na severovýchode sa pripájal k vstupnému priečeliu staršieho Tomášovho (Detrikovho) paláca, ktoré sa teraz ocitlo v ostrouhlom ukončení nádvoria predhradia. Severná línia opevnenia medzi palácom a nárožím opevnenia pri vstupnej bráne starého hradu sa zachovala len vo výrazne prestavanej podobe. Vybudovaním opísaného predhradia sa zvýšila obrana vstupov do oboch dovtedy oddelených častí hradu a zároveň sa tiež vytvorila nová opevnená plocha s dostatočným priestorom pre pobyt vojenskej posádky i perspektívne rozširovanie zástavby hradu.

     V roku 1384 hrad opäť nachádzame v správe kráľovninho kastelána. V tomto čase sa Blažej Forgáč stal správcom kráľovských pivníc a blízkym dôverníkom Márie, dcéry zosnulého kráľa Ľudovíta I. Na jej príhovor sa podujal spáchať atentát na uzurpátora trónu Karola II. Malého, ktorého sa mu aj vo februári 1386 podarilo smrteľne zraniť. Za tento odvážny čin kráľovná Mária už vo februári udelila hrad Gýmeš spolu s celým panstvom Blažejovi a jeho súrodencom, čím sa celý majetok po vyše ôsmych desaťročiach dostal späť do rúk pôvodných majiteľov. Blažej sa však vovedenia do panstva pre náhlu smrť nedožil, a tak si rodový majetok rozdelili jeho príbuzní.

     Okolo držby jednotlivých podielov panstva vznikali v nasledujúcich rokoch dlhodobé spory. V súvislosti s nimi sa za prítomnosti svedkov v roku 1412 uskutočnila nová deľba hradu a panstva medzi županom Petrom a Mikulášom Forgáčom, ktorí sa stali majiteľmi hradného panstva na základe ďalšej kráľovskej donácie z roku 1397.
2. Neskorogotický vstupný portál na druhé podlažie hranolovej obytnej veže.
Foto M.Bóna 2002.
Písomný záznam z deľby nám prináša nové podrobnosti o vtedajšom charaktere hradu, ktorý si príbuzní rozdelili nasledovne: „ Vonkajší hrad so strednou vežou a Detrikovým palácom, ďalej stará brána vonkajšieho hradu, ktorá je zo strany obce Neverice a malá veža nad touto bránou, spolu so všetkými opevneniami a parkanom i akýmikoľvek ostatnými stavbami a zo všetkými náležitosťami vonkajšieho hradu budú patriť magistrovi Petrovi Forgáčovi a jeho dedičom. Okrem toho vnútorný hrad s veľkou alebo najväčšou vežou, parkanom, palácmi, ostatnými stavbami a stavbami pripravovanými pripadne Mikulášovi“.

     Z popisu deľby je zrejmé, že Mikuláš získal rozsah pôvodnej, najstaršej časti hradu z polovice 13. storočia, v ktorej na rozdiel od opisu z roku 1295 už vystupuje viac než jeden palác a „ostatné“, zrejme podružné hospodárske stavby i „stavby pripravované“. Z toho vyplýva, že v čase spravovania Gýmeša kráľovskými kastelánmi a krátko po jeho znovunadobudnutí Forgáčovcami tu prebehla rozsiahla stavebná činnosť. Petrovi pridelená „vonkajšia časť“ hradu je totožná so zmieneným východným predhradím s Detrikovým palácom a malou bránovou vežou spolu s „ostatnými“, bližšie nemenovanými stavbami. Opis tu ale uvádza aj ďalšiu, tzv. „strednú“ vežu na rozdiel od vnútorného hradu, kde sa okrem „veľkej alebo najväčšej veže“ už nespomína „menšia“, uvádzaná v roku 1295. Doterajšie poznatky z prieskumu umožňujú uvedené zmienky stotožniť s jednou a tou istou vežou podkovovitého pôdorysu, ktorá sa zrejme pre svoju vystupujúcu polohu do priestoru predhradia neskôr pokladala za jeho súčasť (obr. 1/3).

     Pri snahe stotožniť v opise naznačený ďalší palác (paláce) vo vnútornom hrade s dodnes zachovanými zvyškami budov narážame na nedostatok presnejšie datovateľných prvkov, ako aj na problémy súvisiace s neskoršími výraznými prestavbami. Len dve palácové pozdĺžne budovy pristavané k vonkajšiemu opevneniu vnútorného i vonkajšieho hradu možno podľa okienok orientačne datovať do rozpätia 2. polovice 14. až konca 15. storočia.

     Pozdĺžny palácový trakt vnútorného hradu dĺžky 28 m tvoril prístavbu k juhozápadnej hradbe a od východu sa napojil na veľkú vežu (obr. 1/7,8). Na najlepšie zachovanom vonkajšom priečelí paláca sa v úrovni 3. podlažia zachovalo kamenné ostenie obdĺžnikového okienka spolu s bielym omietkovým rámovaním, tzv. paspartou. V mieste napojenia paláca na vežu vidno neskorogotický sedlový portál, ktorý bol osadený v mieste pôvodného vstupu na poschodí veže (obr.2).

     Druhý, menší pozdĺžny palác v predhradí dĺžky cca 25 m mal iba dve podlažia a bol pristavaný k východnému úseku obvodového opevnenia (obr. 1/9). Od západu sa napájal na bočnú stenu bránovej veže, pričom ostenia dvoch malých obdĺžnikových okienok na vonkajšom priečelí boli osadené v mieste zamurovaných prieluk staršieho cimburia. Nové okenné ostenia dostal aj tzv. Detrikov palác, z ktorých jedno je dodnes viditeľné na vstupnom priečelí v úrovni 3. podlažia. Opísaná stavebná činnosť s veľkou pravdepodobnosťou súvisí s rozširovaním obytných priestorov hradu po jeho znovuzískaní Forgáčovcami. Ďalšiu zástavbu oboch hradných celkov z tohto obdobia môže doložiť len archeologický výskum.

[späť]

Zdroj: Alexander Fehér a kol.: Jelenec. Monografia
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr