SVK
HU
GER
ENG
23.01.18, Utorok
Meniny má : Miloš
 
:. KULTÚRA > HRAD GÝMEŠ
 
obr
obr
[ o stránke ]
 

 

2. Založenie hradu a jeho vývoj do konca 13. storočia

     K založeniu Gýmešského hradu v 13. storočí sa na rozdiel od väčšiny ostatných hradov na Slovensku zachovali obsažnejšie písomné pramene umožňujúce spolu s výsledkami terénneho prieskumu zrekonštruovať aj jeho pôvodnú stavebnú podobu. Doteraz však zostáva nezodpovedaná otázka možnej existencie staršieho predchodcu kamenného hradu, ktorou sa už zaoberalo viacero historikov. Predpoklad vychádza hlavne z údaju v zoborskej listine z roku 1113, podľa ktorej patrila časť obce Kostoľany situovaná tesne pod hradným vrchom akýmsi podhradčanom, čo nepriamo napovedá nutnú existenciu blízkeho hradu. V súlade s doloženým veľkomoravským osídlením okolia hradu a slovanským pôvodom názvu hradného vrchu Dyun (Devín, Divín), sa historici Jankovič a Ratkoš priklonili k názoru o možnej existencii staršieho predchodcu Gýmeša pred rokom 1113. Príslušnosť uvedených podhradčanov by sa síce mohla vzťahovať aj na vzdialenejší Nitriansky hrad, no k možnosti existencie predchodcu Gýmeša sa prikláňa aj samotný názov hradu Dyvenkuy uvádzaný v listine z roku 1275, čo v preklade znamená Dievčí kameň. Konečnému rozuzleniu tohoto problému môže ale napomôcť len archeológia, nakoľko sa počas doterajších povrchových prieskumov v areáli hradu nenašli staršie nálezy než z 13. storočia.

     Výstavbu kamenného hradu vyvolali pomery v Uhorsku vzniknuté po ničivom Tatárskom vpáde v roku 1241. Kráľ Belo IV.
1. Pôdorys hradu na konci stredoveku s vyznačením stavebného vývoja.
Zameranie a kresba M.Bóna
v záujme posilnenia obrany kráľovstva začal darovať miesta vhodné na opevnenie tým svojim verným, ktorí boli schopní stavať hrady, pričom tieto mali slúžiť na „ochranu ich osôb a na prospech krajiny“. Týkalo sa to predovšetkým verných kráľových prívržencov z radov vyššej šľachty, ku ktorým patrili aj Ondrej a Tomáš, synovia Ivanku z rodu Hunt-Poznanovcov. Obaja sa v roku 1241 zúčastnili v osudnom boji proti Tatárom pri rieke Slanej, kde pomohli kráľovi pri úteku. Tomáš boj neprežil a Ondrej zostal na území dnešného Slovenska, kde sa pustil do výstavby silno opevneného hradu Turiec (Zniev). V ňom sa „mohlo veľmi veľa našich ľudí umiestniť v záujme vlastnej ochrany“, píše kráľ v darovacej listine pre Ondreja z roku 1253. Pre veľké zásluhy sa čoskoro komesovi Ondrejovi od kráľa dostalo najvyšších pôct, čo sa nakoniec odrazilo aj v kráľovej ústretovosti pri udeľovaní štedrých donácií.

     Zmienenou darovacou listinou Belu IV. z roku 1253 už Ondrej nadobudol druhú časť kráľovskej zeme Gymus, nachádzajúcej sa v susedstve dávnejšie nadobudnutého rovnomenného majetku. Dôležitá je pritom skutočnosť, že v rámci vymedzenia nového územia sa v listine už uvádza existujúci Ondrejov hrad na vrchu Dyun, ležiacom na dávnejšie získanom území. Novou donáciou si tak Ondrej len rozšíril svoj starší majetok v bezprostrednom okolí už stojaceho hradu. Jeho samotný vznik tak možno položiť pred rok 1253 a začiatok výstavby predpokladať krátko po odchode Tatárov. Ak by sme prijali aj rodovú tradíciu Forgáčovcov o založení hradu v roku 1250, znamenalo by to, že už v tom roku musela byť dokončená jeho najstaršia ucelená časť. Vhodný výber staveniska na skalnatom výbežku (514 m) v južnom pásme Tribečského pohoria umožňoval z hradu ďaleký priehľad do údolia Žitavy s kedysi významnými diaľkovými komunikáciami a tiež kontrolu priechodu cez horský hrebeň smerom na Ponitrie.
2. Hranolová obytná veža.
Rozborom hradnej zrúcaniny možno dospieť k poznatku, že výstavba hradu sa začala hranolovou obytnou vežou 9,4 x 9,7 m, situovanou na najvyššom mieste brala (obr.1/1). Veža vymurovaná z miestneho lomového kameňa sa zachovala do výšky troch pôvodných podlaží, ktoré boli oddelené trámovými stropmi. Zachovaný vstup v dolnej úrovni severovýchodnej fasády pôvodne sprístupňoval prízemie, ktoré z obranných dôvodov nebolo s poschodím prepojené. Naň viedol samostatný vstup od severozápadu, opatrený pravdepodobne zdvíhacím mostíkom. Z poschodia sa potom zachovaným schodiskom v hrúbke múru prechádzalo na vyššie obytné podlažie, avšak kvôli mladším prestavbám objektu už nie je možné stanoviť pôvodnú výšku a ani celkovú podlažnosť veže. Z exteriérovej juhozápadnej a juhovýchodnej strany boli fasády veže lemované symetrickými dvojicami nárožných pilierov, a to do výšky troch podlaží (obr. 2). V prísne pravidelnom architektonickom ohraničení fasád vysokými piliermi nad rámec statických požiadaviek vidno zjavný výtvarný úmysel s cieľom zvýraznenia honoru stavebníka. Zvyšné dve fasády neboli piliermi olemované, nakoľko sa z týchto strán už od začiatku rátalo s ohradením veže, a teda s nemožnosťou ich vizuálneho uplatnenia z diaľkových pohľadov. Nasvedčujú tomu nielen tenšie múry odvrátených fasád ale i sem lokalizované vstupy do veže. Pre prichádzajúcich sa tak stavba z diaľky pripodobňovala honosným románskym vežiam z francúzskych oblastí, pre ktoré bolo takéto členenie piliermi alebo pilastrami charakteristické (obr. 3).

     Náväzne bol na vežu napojený hradobný múr vymedzujúci na severe uzavretý trojboký areál so stranami cca 70, 56 a 72 m. Opevnenie pozostávalo z priamych línií hradobného múru a len na severnej strane sa kľukatilo sledujúc nepravidelný okraj skalných stien. Na zachovaných úsekoch vidno, že hradba bola zakončená tzv. cimburím - ozubeným zakončením slúžiacim potrebám obrancov. Úsek múru vedúci severovýchodne od veže cimburie neobsahoval, nakoľko tvoril po celej výške vonkajšiu stenu obytného paláca. Naň sa od severu pripájala druhá veža podkovovitého pôdorysu, dohliadajúca na hlavný vstup v severovýchodnom úseku opevnenia (obr.1/2,3). Kým z pôvodnej architektúry paláca sa zachovali len časti obvodových murív, južná stena veže je v dotyku s palácom zachovaná do pôvodnej výšky troch podlaží. Jej jednotlivé podlažia boli rovnako ako u hranolovej veže prekryté trámovými stropmi, pričom z prízemia viedlo na poschodie obdobné schodisko
3. Rekonštruovaný južný pohľad na hrad okolo roku 1300.
Kresba M. Bóna.
v hrúbke západného múru, presvetlené iba malým štrbinovým okienkom. Niektoré spoločné znaky oboch veží a väzba minimálne jednej z nich na palác sú dokladom toho, že opísaný stavebný celok je výsledkom postupnej realizácie jedného stavebného konceptu a nie viacerých samostatných etáp, ako to doposiaľ uvádzala literatúra.

     Pri porovnaní Ondrejovho hradu s ostatnými známymi hradmi Uhorska z polovice 13. storočia je evidentné, že Dievči kameň nesie na svoju dobu vysoko progresívne prvky hradnej dispozície. Ide hlavne o počet a samotné situovanie veží, ako aj ich polohu v opevnení. Veže nestoja v chránenom úzadí hradného areálu ako to bývalo zvykom, ale vynímajú sa na prístupovej strane a navyše svojou predstúpenou polohou z línie opevnenia sa aktívnejšie podieľali na streleckej obrane priľahlých opevnení. Zvlášť podkovovitá veža nad hlavným vstupom mohla svojim zaobleným čelom dobre pokryť streleckú obranu prístupovej cesty a zároveň lepšie odolávať dopadajúcim strelám útočníkov. Aj samotná poloha paláca v čele dispozície a v priestore medzi vežami je vysoko progresívna a v prostredí Uhorska rozšírená až v 14. storočí. Z toho vidno, že Ondrej pri stavbe hradu uplatnil najmodernejšie prvky vtedajšej hradnej architektúry a že ako kráľov obľúbenec a skúsený stavebník hradov mal priame kontakty s poprednými stavebnými hutami. Vzhľadom na prostriedky a možnosti, ktorými pri kráľovej ústretovosti disponoval, je teda reálne predpokladať dokončenie opísaného stavebného komplexu v tradovanom roku 1250.

     Ďalšie rozširovanie, prevádzkovanie i údržba hradu boli závislé od výšky príjmov z majetkov panstva, a tak sa Ondrej v priebehu nasledujúcich rokov usiloval o zväčšovanie a zaokrúhľovanie majetkov v okolí hradu, čo je evidentné z viacerých darovacích listín 2. polovice 13. storočia. Z nich sa tiež dozvedáme, že hrad odolal ničivým útokom vojska českého kráľa Přemysla Otakara II. v roku 1271 a 1273, kedy podľa slov kráľa Ladislava IV. bol Gýmeš bránený jeho majiteľmi tak, že „neutrpel žiadne škody“ ba dokonca „strážil mier a pokoj v kraji a kráľovstve“. Z tohto vidno, že hrad tvoril v uvedenom období spoľahlivý oporný bod v sieti hradov určených na ochranu kráľovstva a zároveň poskytoval bezpečné útočisko a komfortné sídlo Ondrejovej rozrastajúcej sa rodiny.

     V rodovom sídle čoskoro dospeli Ondrejovi piati synovia, spomedzi ktorých sa Tomáš stal najvýznamnejším a od postu kráľovského taverníka cez krajinského sudcu sa vyšvihol za člena kráľovskej rady a nitrianskeho i tekovského župana.
4. Vstupný portál do hradu župana Tomáša z konca 13. storočia.
Zameranie a kresba M.Bóna
Z dôvodu stanovenia spôsobu užívania jednotlivých priestorov hradu i okolitých lesov sa medzi súrodencami v roku 1295 uskutočnila deľba za prítomnosti zástupcov nitrianskej kapituly. Z popisu deľby vyplýva, že hrad sa skladal z „veľkého paláca“, v ktorom bolo Tomášove obydlie, z „menšej veže na východe“ a „väčšej veže na západe ...vonkajšieho opevnenia... cisterny ... malej sýpky“, pričom veľkú skalu mimo hradu vedľa prístupovej cesty si pre seba vyhradil Tomáš „na budúcu možnú výstavbu svojho hradu“. Zmienené objekty napriek nesprávne uvedenej svetovej orientácii možno s istotou stotožniť s hranolovou „väčšou vežou“, podkovovitou „menšou vežou“ a „veľkým palácom“ uprostred nich, pričom situovanie sýpky a cisterny už dnes pre zásypy nie je možné. Zaujímavý je údaj o pláne výstavby Tomášovho hradu na susednej skale, čo poukazuje na snahu najzámožnejšieho zo súrodencov prezentovať svoj honor vlastným opevneným sídlom. Prieskum skalnej vyvýšeniny cca 35 m východne od pôvodného vstupu do hradu aj skutočne preukázal realizovanie Tomášovho úmyslu. Zvyšky jeho sídla pozostávajúceho z pozdĺžnej palácovej budovy sa dodnes zachovali ako súčasť stavebného komplexu neskorogotického paláca vo východnom ukončení predhradia (obr.1 /12 ). Išlo pôvodne o budovu lichobežníkového pôdorysu 23-24 x 10 m s minimálne dvomi murovanými podlažiami, situovanú na samý okraj skalného výbežku. Vzhľadom na množstvo mladších prestavieb sa z paláca najlepšie zachovalo jeho južné vstupné priečelie. Vstup pozostával z kamenného hrotitého portálu s vpadlinou pre zdvíhací most, pričom z obranných dôvodov bol situovaný v úrovni druhého podlažia (obr.4). Z rovnakého dôvodu bolo prízemné podlažie presvetlené iba úzkymi štrbinovými otvormi. Pôvodný vzhľad zvyšných fasád, členenie interiéru ako aj predpokladané opevnenie pred vstupom zatiaľ nepoznáme pre výrazné prestavby a objemné zásypy sutín. V každom prípade je možné z doterajších poznatkov opísanú stavbu stotožniť s opevneným sídlom župana Tomáša a doložiť tým u nás ojedinelý druh tzv. dvojhradu, t. j. hradu tvoreného dvomi susediacimi a samostatne stojacimi celkami (obr. 3).

     Na konci 13. storočia tak vedľa rodového sídla pribudla nová Tomášova rezidencia, pričom oba celky obývané rodinami synov zosnulého Ondreja tvorili centrum rozsiahleho panstva s viac ako tromi desiatkami osád a dedín v Nitrianskej, Tekovskej a Ostrihomskej župe. V tomto čase už hrad ako kľúčová pevnosť v krajine tvoril súčasť rozvinutejšej sústavy hradov budovaných za účelom obrany kráľovstva. Vďaka ich polohe nad strategickými komunikáciami a ich vzájomnému vizuálnemu prepojeniu sa mohla obrana územia rýchlo skoncentrovať optickými signálmi. Dokladom toho je skutočnosť, že s vizuálnym prepojením na Gýmeš sa rátalo pri výstavbe neďalekého mladšieho Čierneho hradu, hradu Hrušov ale i vzdialenejšieho Topoľčianskeho hradu na Ponitrí.

[späť]

Zdroj: Alexander Fehér a kol.: Jelenec. Monografia
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr
obr